O jednej starej pani

9. listopadu 2016 v 21:10 | Nat Doki Rainer
Sedím si v pokoji a harmónii v prázdnom kupéčku, volám mame, že som na ceste, keď periférne zachytím pohyb. A trošku slabší smrad. Otvorí ústa a spustí. ,,Tak sme to stihli. Mám tu 64. Taká zlatá paní mi predala lístok. Tak sme to zvládli. A kedy prinesú dačo na jedenie? Vy ste také zlaté dievča." A ja stále hovorím do telefónu a modlím sa, aby so mnou nešla až po konečnú. Našťastie vysvitne, že toto utrpenie bude trvať len hodinu. Lúčim sa s mamou a pripravujem svoje mozgové bunky na životný súboj. Je u mňa jasný víťaz. Najhorší spolucestujúci (alebo skôr spolukupéčkar).
Nemám to srdce povedať takmer 80 ročnej babke, že mám za sebou celý deň na cvikách, som nevyspatá a prijala by som aspoň polhodinku kľudu, kedy budem čumieť do stropu a nasávať...Tak som ticho, úporne sa snažím udržať migrénu na uzde a kukám na prázdne sedadlo pred sebou.
Prosím. Prídite sem niekto!
A ona stále rozpráva. Vyše hodinu, súvisle s rekordnou pauzou až tridsať sekúnd. So sprievodkyňou si vymieňame vtipné súcitné pohľady, keď si z výberu kávy, čaju a džúsu zvolí kakao. Najprv si pomyslím, že je taký polobezdomovec, keď zbadámjej postaršie tašky a tiki v ľavej časti tváre.
Stále rozpráva. Zisťujem, že v Poprade na stanici predávajú polievku za 40 centov, pochádza z Rožňavy, robila sestričku, pochovala troch manželov, vie, čo sa má robiť s mŕtvolou, cibuľou vyliečila cukrovku svojmu mužovi, druhému zase tvarohom žltačku, jej neter robí veterinárku v cirkuse, precestovala takmer polovicu zemegule, má v sebe nemecký pôvod, má modré oči, pretože je čistá rasa, vychovala 7 detí (netuším, či som si dobre zapamätala to číslo), z toho tri vlastné a štyri adoptovala.
Popritom sa každých desať minút pýta, či nám vlakový personál dá aj večeru. Ďakuje Bohu za vodu a za mňa ako cestujúcu (Sedím, čumím do blba a v pravidelných intervaloch prikyvujem, aj keď zvažujem, že si na tajnáča vytiahnem slúchatká.)
Poprosí aj mňa nech dačo poviem, ale ja len pokrčím plecami, tak mele ďalej.
Pridáva zopár životných rád aj pre mňa. Mám sa učiť cudzie jazyky, veľa cestovať, nevydávať sa, jesť veľa zeleniny a ovocia, naučiť sa kamasutru tak ako ona, že tým dostanem do kolien každého chlapa, mám nosiť čipkované gaťky, že maú veľmi radi (Vážne má pomaly 80 tá ženská. Nevymýšľam si.), mám na sebe nosiť zlato, pretože lieči, jesť baklažán (je z neho dobrá stolica - Pardon baby za výraz, len citujem jej slová), nemať za chlapa veterinára, pretože sa môžem nakaziť toxoplazmózou a v živote nebudem mať deti a musím sa občas zavesiť dolu hlavou zo skrine, aby som si prekrvila mozog. Pri kamasutre som čumela ako vygumovaná a pri nohavičkách som sa vážne začala báť, že mi začne detailne vykresľovať svoj sexuálny život.
Vysvitne, že tie tiky má kvôli zapálenému trigeminusu, (Trojklanný nerv, ktorý nerví určitú časť tváre.) pretože stála v obchodnom centre hneď pri klimatizácii. Viem, že niektoré z tých vecí nemusia byť pravda. Veď staroba mozog poznačí, čo sa týka pamäte. Ale...keď sa už pomaly chystá vystupovať, odvážim sa jej pozrieť do očí. Má ich jasné, živé ako tečúca rieka. A ten úsmev...Doslova žiari, že sa mi mohla vyrozprávať. Spýta sa ma na meno, že aby vedela, za koho sa má nasledujúce dni z vďaky modliť. A aj keď som ateista, prezrádzam jej ho a ona odchádza.
Sedím, akoby ma prešlo stádo splašených kráv.
Ona vedela, čo je to trigeminus. Kurnik. Predsa len nebola sprostá, len stará.
Preto o nej píšem. Nie kvôli modlidbe, ani divným rečiam o mŕtvolách. Len dúfam, že keď budem mať 80 a pozriem sa do zrkadla, budem mať tie isté oči a úsmev plný vďačnosti za každú maličkosť ako ona.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama