O jednej starej pani

9. listopadu 2016 v 21:10 | Nat Doki Rainer
Sedím si v pokoji a harmónii v prázdnom kupéčku, volám mame, že som na ceste, keď periférne zachytím pohyb. A trošku slabší smrad. Otvorí ústa a spustí. ,,Tak sme to stihli. Mám tu 64. Taká zlatá paní mi predala lístok. Tak sme to zvládli. A kedy prinesú dačo na jedenie? Vy ste také zlaté dievča." A ja stále hovorím do telefónu a modlím sa, aby so mnou nešla až po konečnú. Našťastie vysvitne, že toto utrpenie bude trvať len hodinu. Lúčim sa s mamou a pripravujem svoje mozgové bunky na životný súboj. Je u mňa jasný víťaz. Najhorší spolucestujúci (alebo skôr spolukupéčkar).
Nemám to srdce povedať takmer 80 ročnej babke, že mám za sebou celý deň na cvikách, som nevyspatá a prijala by som aspoň polhodinku kľudu, kedy budem čumieť do stropu a nasávať...Tak som ticho, úporne sa snažím udržať migrénu na uzde a kukám na prázdne sedadlo pred sebou.
Prosím. Prídite sem niekto!
A ona stále rozpráva. Vyše hodinu, súvisle s rekordnou pauzou až tridsať sekúnd. So sprievodkyňou si vymieňame vtipné súcitné pohľady, keď si z výberu kávy, čaju a džúsu zvolí kakao. Najprv si pomyslím, že je taký polobezdomovec, keď zbadámjej postaršie tašky a tiki v ľavej časti tváre.
Stále rozpráva. Zisťujem, že v Poprade na stanici predávajú polievku za 40 centov, pochádza z Rožňavy, robila sestričku, pochovala troch manželov, vie, čo sa má robiť s mŕtvolou, cibuľou vyliečila cukrovku svojmu mužovi, druhému zase tvarohom žltačku, jej neter robí veterinárku v cirkuse, precestovala takmer polovicu zemegule, má v sebe nemecký pôvod, má modré oči, pretože je čistá rasa, vychovala 7 detí (netuším, či som si dobre zapamätala to číslo), z toho tri vlastné a štyri adoptovala.
Popritom sa každých desať minút pýta, či nám vlakový personál dá aj večeru. Ďakuje Bohu za vodu a za mňa ako cestujúcu (Sedím, čumím do blba a v pravidelných intervaloch prikyvujem, aj keď zvažujem, že si na tajnáča vytiahnem slúchatká.)
Poprosí aj mňa nech dačo poviem, ale ja len pokrčím plecami, tak mele ďalej.
Pridáva zopár životných rád aj pre mňa. Mám sa učiť cudzie jazyky, veľa cestovať, nevydávať sa, jesť veľa zeleniny a ovocia, naučiť sa kamasutru tak ako ona, že tým dostanem do kolien každého chlapa, mám nosiť čipkované gaťky, že maú veľmi radi (Vážne má pomaly 80 tá ženská. Nevymýšľam si.), mám na sebe nosiť zlato, pretože lieči, jesť baklažán (je z neho dobrá stolica - Pardon baby za výraz, len citujem jej slová), nemať za chlapa veterinára, pretože sa môžem nakaziť toxoplazmózou a v živote nebudem mať deti a musím sa občas zavesiť dolu hlavou zo skrine, aby som si prekrvila mozog. Pri kamasutre som čumela ako vygumovaná a pri nohavičkách som sa vážne začala báť, že mi začne detailne vykresľovať svoj sexuálny život.
Vysvitne, že tie tiky má kvôli zapálenému trigeminusu, (Trojklanný nerv, ktorý nerví určitú časť tváre.) pretože stála v obchodnom centre hneď pri klimatizácii. Viem, že niektoré z tých vecí nemusia byť pravda. Veď staroba mozog poznačí, čo sa týka pamäte. Ale...keď sa už pomaly chystá vystupovať, odvážim sa jej pozrieť do očí. Má ich jasné, živé ako tečúca rieka. A ten úsmev...Doslova žiari, že sa mi mohla vyrozprávať. Spýta sa ma na meno, že aby vedela, za koho sa má nasledujúce dni z vďaky modliť. A aj keď som ateista, prezrádzam jej ho a ona odchádza.
Sedím, akoby ma prešlo stádo splašených kráv.
Ona vedela, čo je to trigeminus. Kurnik. Predsa len nebola sprostá, len stará.
Preto o nej píšem. Nie kvôli modlidbe, ani divným rečiam o mŕtvolách. Len dúfam, že keď budem mať 80 a pozriem sa do zrkadla, budem mať tie isté oči a úsmev plný vďačnosti za každú maličkosť ako ona.
 

Charlie Bowater

4. listopadu 2016 v 20:16 | Nat Doki Rainer |  Inšpirácia
Nápady na nový príspevok sa mi akosi zunovali. Však to poznáte. Povinnosti, rolovanie facebooku pretože na níč iné nemá človek akosi náladu a vykukovanie na youtube. Oprava...Nápadov na článok bola tona, len potom prišlo osvietenie zvané kalkulácia. Proste časovo mi teraz nevychádza spráskať buď dačo zmysluplné, motivačné a na osobný denníček už vôbec nie. To by mi zabralo roky. Späť k pointe.
Charlie Bowater. Neviem, či si niekto spomína na babský časopis In, tam som na ňu totižto natrafila po prvýkrát (tak aj 6 rokov dozadu) a odvtedy ma stále drží. Na jej tumbr som zavesená takmer každý deň. Pred chvíľou som ju aj trošku prešla na instagrame, až ja jemne pichlo pri srdci.
Kedysi som presne snívala o živote umelca. Že budem kresliť podobné skvosty ako ona a žiť slobodý život. Prdlajs borový. Na to aby človek dokázal to čo ona potrebuje more času a vytrvalosti. Zdá sa, že však jej to ide celkom ľahko a rýchlo, prečo by aj mne nie? To je však výsledok toho, keď sa tomu človek venuje denno denne kopec hodín niekoľko rokov. A aj už som mala popri gymnáziu problém dačo nakresliť, nieto ešte teraz.
Okrem digitálneho paitingu sa venuje aj amatérskemu foteniu a ako sama píše na svojich stránkach, tak poslednou dobou má neustále nos strčený v nejakej dobrej knihe. Rozhodne odporúčam navštíviť jej stránky: http://charliebowater.tumblr.com/ https://www.instagram.com/charliebowater/

Plus prikladám aj zopár jej výtvorov z tumbrl. Naozaj sa to oplatí vidieť. Hlavne ak ste nadšenec pre kresbu alebo fantasy.







Keď sa príroda postaví na odpor

2. listopadu 2016 v 18:05 | Nat Doki Rainer |  Poviedky

Priznávam, že som začala písať článok, ale po pól hodine mi to prišlo ako chaos myšlienok spletených v jednej guči. Pridávam na miesto toho poviedku. Je síce trošku postaršia. Som ju písala, keď som mala 17 rokov. (Mmoentálne som už za hranicou 21. narodenín). Snáď vás osloví. :)

Gregor Hermian už od svojich šestnástich, kedy jeho kleptomanské prsty prilákala vo výklade vyložená najnovšia mp3, vedel, že jedného dňa skončí v lochu. Nikdy by ho však nenapadlo aká bizarná okolnosť mu k tomu nakoniec dopomôže. Absurdita najvyššieho kalibru, ktorej by uveril jedine psychopat s dvoma promile v krvi. Niekto tam hore musel mať veľmi kreatívne obdobie, keď mu v to neskoré marcové popoludnie prichystal takúto scenériu.
Studené povetrie prehýbalo apaticky visiacimi konármi stromov, slnko očividne kapitulovalo za šedastým závesom mrakov a celkovo okolie pôsobilo, akoby tu skapal pes. Počasie ako vyšité na útlm a bezduché vysedávanie na gauči s pohľadom prišpendleným ku stropu. Vyše polovica národa sa ochotne rozvaľuje pred televízorom a s tupými pohľadmi sleduje popoludňajšie reprízy. Gregor bol asi jediný, ktorý dal radšej prednosť pohybu na čerstvom vzduchu. Pomaly našľapoval na vlhké lístie, užíval si chuť rozfajčenej cigarety v ústach a poťažkával v rukách svoju vernú kamarátku, guľovnicu Baikal.
Miloval sólo poľovačku. Pocit sily pri skolení zvieraťa, ktoré je aj päťnásobne ťažšie ako on sám. Dokonca ani jeho favoriti na dostihoch mu svojim víťazstvom nemohli spôsobiť väčšiu radosť. Škoda, že len raz za čas sa naňho usmialo šťastie a odtipoval si toho správneho koňa. Tie vychrtliny mali na jeho zbankrotovaní dosť slušnú zásluhu. A hlavne ten posledný závod. Už dva týždne kvôli nemu žije len na obyčajnej vode a rožkoch so salámou.
Dostal sa do bodu, kedy bola aj každá minúta vlastníctva nehnuteľnosti doslova zázrak. Človek sa ani nemôže diviť, keď vám na päty šľapu exekútori a celá vaša rodina vám v pravidelných intervaloch klope na dvere s pestrou škálou výhražok, aby od vás konečne vymámili tie nehorázne sumy peňazí, čo im dlžíte. Gregor na to vždy podradene prikývol a horko ťažko si vyreptal ďalší mesiac do ich nasledujúcej návštevy. Dlhy sa však len tak nabaľovali ako tuková zásoba počas sviatkov a on ešte stále nenašiel vhodnú diétu, aby sa jej zbavil. Dokonca aj jeho jediná rezerva začala štrajkovať, keď sa v práci dozvedel o radikálnom znížení platov.
Dnes ráno jeho ruka siahla po puške akosi automaticky. Akoby jeho telo dávalo podnet, že len odreagovanie ho môže priviesť na správnu cestu, ako z tohto geblajzu vyliezť. Konečne bol len on, neskrotná divočina a jeho obľúbená, na čierno držaná, guľovnica.
Z pôvodných nápadov typu útek z krajiny, samovražda, či ďalšia stávka vo futbale, sa myšlienkami preorientoval na svoju budúcu korisť. Nikdy si neplánoval, čo uloví, ale rád si predstavoval ten zvuk, keď guľka trafí do čierneho. Vytiahol si cigaretu z úst a slastne vyfúkol vlniaci sa pás dymu a ten tancoval v chladnom vetre ako brušná tanečnica. Kým sa jej zvodný tanec rozplýval vo vzduchu a zanechával po sebe len pach tlejúceho tabaku, Gregor spozoroval nebadateľný pohyb v kríkoch sprevádzaný praskaním vetvičiek. Poľovnícke pudy v ňom začali pracovať na plné obrátky. Zbraň ešte silnejšie zovrel pravou rukou, priložil si ju k plecu a podložil ľavou dlaňou. Odhodil polovyhoretú cigaretu, zhlboka sa nadýchol, odistil a zamieril. Vietor mu šľahal priamo do tváre, čo ho na jednej strane znevýhodňovalo, na druhej mu však dodávalo istotu, že ho zviera nemôže zacítiť. Bol tak vzrušený a zároveň nervózny, až mu celý chrbát ovlažil pot a nutkanie spraviť aspoň jeden krok začalo vydierať jeho sebakontrolu. Jediný pohyb v nesprávnom okamžiku a môže si začať trieskať hlavu o kmeň za svoju stupiditu a vrátiť sa domov s prázdnou.
Cítil ako sa mu obe ruky pomaly odkrvujú a začínajú tŕpnuť. Zvádzal s nimi ťažký boj, aby guľovnicu nepustili. Ešte pár sekúnd a bude to. Určite sa to každú chvíľu objaví.
A ako si aj želal...
Najprv vytrčil spomedzi pichľavých konárov len lesklý ňufák a následne celú hlavu. Po ďalších minútach útrpného čakania sa Gregorovi naskytol pohľad na nekryté hrdlo. Biela srsť mu viala vo vetre ako zástava samotného lesa a špicaté uši sondovali všetky zvuky v okolí. "Ty si ale fešák," zašepkal a pomalynky sa začal nakláňať jeho smerom. "A ešte k tomu veľmi vzácny fešák." Presne takúto dekoráciu jeho obývačka potrebuje. "Bude z teba pekný koberček." Vlk akoby porozumel jeho slovám a odrazil sa zadnými nohami dopredu. Skôr, ako stihol skrčiť tie predné, zaznela rana. Sila výstrelu zviera odhodila nabok a Gregora takmer sotila do stromu.
Sprostá kreatúra. Mala zdrhať hneď na začiatku.
Guľka prevŕtala vlkovi ramennú kosť a pomedzi rebrá si našla cestu až k pľúcam. S hlasitým skuvíňaním sa horko ťažko pozviechal na nohy. "To ti nepomôže," zachechtal sa a opäť zamieril. Vlk spravil zopár ťarbavých krokov, než ho jeho končatiny opäť nezradili a on nepadol na papuľu ako podťatý. So sýpavými nádychmi bojoval o každý deciliter kyslíka.
Gregor by vystrelil aj skôr len uvažoval, kam má nasmerovať druhú guľku, aby si nezohavil budúcu trofej. A to bola jeho osudová chyba.
Chrčanie rozrezaných pľúc sa stenšilo do piskotu a vlčie telo sa roztriaslo v záchvate bolesti. Gregor si najprv myslel, že sa mu to len zdá, keď ohromné chuchvalce srsti začali lietať všade naokolo a trasúce sa nohy polomŕtvej koristi sa natiahli do podivuhodného uhlu. Bol aj väčší, akoby sa na začiatku mohlo zdať. V dostatočnej miere si tú podivnosť uvedomil, až keď sa predné laby jeho úlovku predĺžili o takmer dvojnásobok a tak isto aj prsty.
Krucifix! Čo to...
Prsty. Ten vlk má ľudské prsty.
Nasucho prehltol a s veľkým sebazaprením sklopil zrak na jeho brucho. Tenká ružová koža porastená páperím bielych chĺpkov vypelichala, zožltla a zhrubla. Guľovnica mu vypadla z rúk len pár centimetrov od postupne deformujúcej sa hlavy. Predĺžený ňufák sa behom sekundy stačil ani nie do štvrtinovej veľkosti, ostré tesáky sa otupili do menej nebezpečnej formy a vysoko vztýčené uši sa stiahli bližšie k lebke. Iba tie oči zostali také isté. Celá dych vyrážajúca premena sa zavŕšila, keď mu narástli plavé vlasy dlhé až po bradu.
Bolo to ešte len decko. Staré maximálne sedemnásť rokov.
Kristepane.
Chlapec pootvoril roztrasené pery, pišťavo sa nadýchol a hneď nato trasúc sa po celom tele začal vykašliavať krv. Slušná dávka padla aj na rukoveď Baikalu. Rukami si obkolesil kolená a pritiahol si ich k brade. Ako embryo v tesnom objatí matkinej maternice. S Gregorom to ani nepohlo. Bol ako v tranze, v ktorom ho neúprosne držali tie tmavo-hnedé oči. Ani na chvíľu ho to dieťa neprestalo pozorovať. Doslova ho bombardovalo výčitkami prichutenými bezradnosťou v tých tmavých dúhovkách. Šok bol tak veľký, až si Gregor ani neuvedomoval v akej hlbokej kaluži toho najväčšieho svinstva sa práve ocitol. Racionálne uvažovanie uňho okamžite zlyhalo. Jeho telo sa preplo na autopilota, až vo chvíli, keď chlapec zaskučal, telo sa mu prehlo v bolestivom kŕči a pľúca definitívne podľahli kovu vo svojom vnútri.
Ešte posledný pohľad do tých vyblednutých zreničiek a autopilot mu dal okamžitý príkaz na útek. Nepomyslel na to, že priamo na mieste činu nechal zbraň, ani že sa tomu dieťaťu nesnažil pomôcť. Len šprintoval čo najďalej od tej hrôzy, ktorú vykonal.

Adolf Sekrae si robil svoju povinnú prechádzku poľovníckym rajónom, keď sa niekoľko metrov západne ozval výstrel.
Toto je už štvrtý za posledné dva týždne. Boha jeho! Majú tí pytliaci vôbec niekedy voľno? pomyslel si namrzene a svižným krokom vyrazil na západ. Vtáci škriekali ako divý a kdesi v diaľke začul zavitie vlčej svorky. Vôbec sa mu to nepáčilo. Niečo tu smrdelo ako banda vyprdených skunkov. A taký smrad neveští nič dobré.
Rozbehol sa. Pomedzi bludisko stromov prebehlo niečo vysoké a čierne. Spozoroval to len na sekundu a potom to zmizlo kdesi v húští. Zastal, aby popadol dych. Kondička ho už dávno opustila a toto nebol jediný raz, čo oľutoval svoju absenciu zdravej stravy a pohybu.
"No dopekla!" zanadával, keď sa vydýchal a zbadal rovno pri svojich nohách Gregorov úlovok. Naplo ho, ale silné sebazaprenie zastavilo jeho obed putujíci k hornému otvoru v poslednej chvíli. Aj cez rifle cítil, že je to ešte teplé. Chvatne vytiahol vysielačku a priložil si ju k uchu. "Mark! Okamžite zavolaj polišov! Našiel som na južnej strane mŕtvolu."

Jeho dych bol cítiť po jelenici a ihličí, belasá srsť svietila ako rozbrieždenie na tmavej oblohe a plochý jazyk sa spokojne pohupoval v pootvorenej papuly. Kňučavo zazíval a spokojne si oblizol lesklý ňufák. Vlk s mysľou šteňaťa a dospelým telom. Zvierací pubertiak.
Zafúkal vietor a jeho srsť sa začala vlniť v jeho rytme. Bolo to veľmi elegantné, pokým sa vo vzduchu neobjavili biele chuchvalce. Papuľa plná ostrých tesákov sa roztvorila v udychčanom záchvate smiechu a odhalená koža na zaguľatenej lebke začala postupne tmavnúť. Kosti zapukali pri stlačení do svojej novej podoby. Ľudské a vlčie črty sa navzájom prebíjali a vytvárali dokonalú kópiu hororvých scénok pri splne mesiaca. Vydýchol si, keď sa tá stvora konečne stabilizovala v ľudskej variácií adolescentného decka. Celý čas sa pri tom rehotalo ako pomätené. Vtom zatvorilo ústa, namrzene pohodilo hlavou a zaškerilo sa. "To máš za to, ty sviňa!"
Gregor vyskočil z postele a s autentickým "Aaaaaaaaa" sa rozbehol k záchodovej mise. Padol pred ňu na kolená ako verný sluha pred svojou kráľovnou a obdaroval ju pestrofarebnou dávkou svojej nestrávenej večere. Len ďalší podpis od mäkkého trestanca. Gregor nemal vo zvyku preháňať, ale to dávenie nemalo konca. Zaprel sa rukami o stenu a začal sa v duchu modliť, aby zo seba v ďalšej várke nevykašlal aj svoje vyhrnuté črevá.
Našťastie z neho vyšli už len decilitre žlče so slinami a trochou krvi. Keď sa misa naplnila aj poslednými zvyškami jeho telesných tekutín, niečie nechty sa mu zaryli zozadu do kože na pleci a stiahli ho k zemi. "Prvý raz som to strpel, ale to, že ma to tvoje zvracanie zobudilo už druhú noc..." Holohlavá gorila (odvčera jeho spoluväzeň), ktorú všetci oprávnene prezývali Zub, ho bez najmenších problémov pomocou jednej ruky vytiahla na nohy a plnou silou ho šľahla o vyblednutú stenu. "Len tak pre info, slečinko. Vylízal som sa už z takých sračiek, okolo ktorých si ty ani nepáchol a nakoniec ma zatvoria za takú pízdovinu, ktorú som vlastne ani nespravil a jediné, čo tu ešte potrebujem je, mať za spolubývajúceho ufňukaného kreténa. Ešte raz ma zobudíš, tak ti prisahám, že tvoja huba sa už nikdy v živote neotvorí." Na to Gregora pustil a s povýšenecky zdvihnutou hlavou zamieril ku svojej zatuchnutej matraci. "Aj tak si toho dotyčného už zabil. A týmto ma tak akurát budeš vytáčať."
"Ako vieš, že som niekoho zabil?"
"Pretože vy teploši po vraždách vždy zvraciate."
"Vlastná skúsenosť?" Najradšej by sa na mieste odstrelil za tú kravinu, čo mu práve vyletela z úst. V oneskorenom pude sebazáchovy si zakryl rukami krk a prikrčil sa.
"Chlapeček sa ide hrať na tvrďáka." Zub sa zvrtol a jedným skokom pritlačil svoju obeť do kúta. "Tak sa pochvál. Kto to bol? Nejaký posratý dedo, ktorého si zhodil zo schodov?" Gregor mlčal. Inštink mu napovedal, že jediné ceknutie môže rozhodnúť o zdravotnom stave jeho fasády. "No tak hovor!" To sa gorila už ani nesnažila predstierať povýšenecký úsmev. Penila ako besná a nechýbalo veľa, aby ho svojimi macatými labami nechytila pod krk. Nezostávala mu iná možnosť ako zaspievať.
"Pôvodne to bol vlk ale premenil sa na detsko."
Zub zrudol a s revom sa mu vrhol v ústretí. "Kto ti to hovoril? Ktorý zasran si nedával pozor na hubu? Kto? Korin? Maršal? Alebo ten bonzák Tony? Uťahovali si zo mňa, však? No počkaj ty hajzel! Toto ťa bude stáť draho! Tak kto to bol?"
"Nikto." Päsť narazilo do steny len milimeter od jeho vyblednutej tváre a zvyšky z omietky sa mu roztrúsili po brade.
"Prestaň, inak si tu ešte predĺžim pobyt, keď ťa zabijem!"
"Hovorím pravdu." To už Gregor rozpoznával svoju upišťaný hlas z detstva, keď prosil otca, aby mu za pokreslenú stenu nestrelil za ucho. Musel niekoho tam hore riadne vytočiť, keď ho behom jedného mesiaca dostal do najväčších dlhov, následne do väzenia a ešte ho tu stresuje týmto psychopatom. Spoluväzeň ho presnímal svojimi vypúlenými očami a ešte tesnejšie sa k nemu pritlačil.
"Vážne som tu kvôli tomu, prisahám," zakňučal.
Gregor. Ty si fakt baba.
"Vlk?" Zdá sa mu to alebo gorilin hlas ubral z hlasitosti aj drsnosti.
"Hej."
Zub ho ešte raz preskenoval svojim vražedným pohľadom a potom cúvol. "Krucinál! A ja, že som len jediný padnutý na hlavu!" Gregor sa naňho spýtavo zahľadel. "Ja som dva mesiace dozadu zastrelil jeleňa a tiež sa z neho vykľul chlap bez identiti." Presne jeho prípad. Len skutočnosť, že policajti nevedeli zistiť, čo je ten chlapec vlastne zač, mu dovoľovala ako tak spať. Netrápili ho predstavy na jeho rodičov, ani kamarátov či frajerku. Pretože to ešte kvázi nebola reálna osoba. Len ďalšia mŕtvola v mraziacom boxe. "Tiež sa ti to vysmieval a hovoril, že to máš za to?" Gregor sa po tomto ledva zmohol na strohé prikývnutie. Zub stuhol a obaja sa na seba zarazene pozreli. "No do riti!" Potom sa mu plecia roztriasli v sarkastickom smiechu. Gregor bol ticho. Nálada na smiech ho už dávno prešla.
Prečo? Prečo práve oni dvaja?
"To máš za to, ty sviňa! Presne tak mi to hovoril v snoch. Bastard jeden."
Na rozdiel od Zuba, bral celú vec z toho podradenejšieho uhľa pohľadu. Dôvod toho všetkého vlastne ani nechcel poznať. Stalo sa to, čo si matka príroda jednoducho zobrala do tej svojej tvrdohlavej gebule a oni dvaja mali to nešťastie, že jej vošli priamo do rany.

Ale že mala presnú mušku, čo?


Zdroj obrázku: https://sk.pinterest.com/jennysantiago52/ookami-~-accalia/
 


Ako začať?

30. října 2016 v 23:05 | Nat Doki Rainer
Netušila som, čo mám so sebou spraviť. Len som sa motala životom a každý deň prežívala akoby v tranze. Škola mi pohltila všetok voľný čas a rodinné problémy mi na eláne nepridávali. Čo mám robiť? Čo ma vytrhne z mojej letargie a stavov kedy mám pocit, že sa zbláznim?
Založ si blog. Bola to celkom nevinná rada od jednej internetovej osôbky. Chcela som to spraviť už pól roka, ale nikdy som si na to nenašla čas. Mala som jeden dva mesiace pár rokov dozadu. A aj teraz sa opakoval presne ten istý scenár. Vybrať vhodný názov, šablóna, farba písma, úvodný obrázok, o čom budem písať a bla bla bla bla... Bohužiaľ neviem ešte povedať, na čo sa zameriam ani či tu o sebe niečo prezradím. Potrebujem zo seba dostať slová. Návaly slov, ktoré ma môžu oslobodiť, prebudiť a možno aj donútiť brať život inak.
Nebojte. Toto nebude blog o mojich rozbitých kolenách, na hovno náladách a živote, z ktorého mávam migrény. Viem aj pobaviť a počúvať. Je to jedna z mojich obľúbených činností. Prosím si aj rady, ale pokojne si ich môžete vypýtať aj odo mňa, či už ide aj o výber nového obrusu do kuchyne. Aspoň zistím, kto tu má aký vkus.
Prepáčte. Trošku si sama sebe skáčem do reči a píšem jedno cez druhé. Ale musím...Potrebujem sa rozpísať. Bude trvať možno týždne, kedy mne samej budú moje články, recenzie, komentáre a výpisy z denníka dávať zmysel a kedy tu budete čítať aj dačo, pričom sa snáď usmejete. Preto so mnou majte trochu trpezlivosti.
Nat bolo moje pubertálne ja, čo pravidelne revalo a zakopávalo o každý výtlk na ceste. Dokim som sa stala po nástupe na vysokú školu. Bol to vlastne rok a dačo, kedy som bola väčšinou šťastná a nemala som potrebu sa umelecky realizovať. Lenže... Dokim som nemohla ostať večne. A prišlo obdobie Rainera, kedy som skĺzla do stavov Nat a zároveň sa mi ešte darí Doki neopustiť.
Asi vám to nejde dokopy, ale to nevadí. Podstatné to bude len na rozoznanie. Ako Nat sa budem snažiť poradiť teen, čomu sa mojú vyvarovať v sebe samých. Ako Doki budem písať recenzie ku knihám, filmom a rozoberať s humorom a sarkazmom všetky prvky života. A Rainer... Ešte vám neprezradím ako som k tomuto menu prišla. Je to ešte veľmi čerstvé a dúfam, že to tu raz vyvesím a v tom momente budem vedieť, že som schopná ísť ďalej, behať bosá po betóne a užívať si, keď skočím do mäkkého piesku.

P.S. Vzhľad blogu sa bude teraz hekticky meniť, než budem spokojná s jeho prevedením.


S pozdravom Nat Doki Rainer

Kam dál